Zodpovednosť za seba a svoj dopad na iných | Eprakone

Channeling s Gabrielom z 23. 4. 2011, 18:30:

Gabriel… Pokúšam sa dostať kontakt. Mám ho? Gabriel?

Necítim spojenie. Rozprávali sme o tom, že sa tešíš, že chcem s tebou znova písať. Je to moja chyba; stále som nepísala a dnes som ťa na záhrade už musela požiadať, aby si ma vyvážil, tak nevraživo som sa cítila. A odrazu prileteli vrabce a začali mi štebotať nad hlavou… Ďakujem ti, Veliký. Pomohlo.

A pýtala som sa na …. ale to si mi zamietol. Vraj sa nemám do toho montovať.

Nič. Gabriel, mám napojenie?

Samozrejme, že máš. Mne sa len páči, ako rozprávaš. Som rád, keď so mnou hovoríš. Bola si dlho ticho.

To nie! Hovorím s tebou večne, ja už bez toho ani nedokážem existovať, len sme nepísali…

Ale nemala si potrebu ani kyvadlovať.

Viem… Ale mne už akosi došli otázky. Nejako sa nepotrebujem pýtať. Nič ma veľmi nezaujíma. Tíško zahnívam.

To asi nie. Si napojená trvalo a povedal som ti, že som tvoje myšlienky podchytil a riadim ti ich. Automaticky vieš, že je postarané. Že sa netreba pýtať a že sa netreba brániť.

Ale prečo ma potom dnes chytila tá nevraživosť?

Stromy… a pesnička.

Stromy – a pesnička. Tú pesničku som si uvedomovala. A tie stromy asi tiež… Už pred rokom som Otca prosila, nech nedovolí, aby ich vyničili. Dovolil.

A dnes už vieš, že aj tak to je jedno. Proste vezmeš situáciu a urobíš si ju takou, aby si sa v nej cítila dobre. Predtým si tú schopnosť nemala. Potrebovala si mať veci podľa svojho. Teraz už nepotrebuješ nič okrem mňa. Okrem nás všetkých.

Ale to je dobre haluzné vyjadrenie, nie? Nepotrebujem už nič okrem Všetkého.

Je to tak. A nás máš vždy a všade. Jediný, kto ti nás môže vziať, si ty sama. Preto už ani nemáš strach. Preto ťa už ani nič veľmi nezaujíma. Máš nás, vieš to a to ti stačí.

No, neviem… A keď dostanem najbližší katalóg s handričkami, tak chcem ešte aj to aj hento…

Chcieť chceš. A neobjednáš.

Objednám. Už sa chystám.

Niekoľko mesiacov.

No… ale objednám!

Neobjednáš. Nemala by si to ako vynosiť. Bolo by ti ľúto.

Gabriel, o čom sa môžeme baviť? Ja neviem, čo ti je dôležité.

Dôležité je, aby sme spolu hovorili. Ten kontakt ťa upokojuje a pomáha ti. Keď sa uzavrieš, nemáš sa ako vyvažovať a negativita hmoty ťa dobehne.

Prečo?

Pretože si sa s ňou nenaučila narábať. Ešte stále si v režime, že sa jej potrebuješ vyhýbať.

A to si prichodím bohvieako rozvinutá…

Si rozvinutá. Lenže rozvinutý tiež nie je bod, ale kontínuum. A v tom kontínuu sa dokonca dá ešte kĺzať zo strany na stranu.

To robím?

Nie. Snažíš sa stále ísť dopredu, ale tvoje sily na to nestačia, najmä ak nedostatočne cvičíš. Viem, že si fyzicky vyčerpaná, preto do teba veľmi neštucháme, ale Ihderael je už netrpezlivý. Jeho úlohou je dostať ťa na vyšší stupienok. Nemôžem to urobiť ja – všetci vieme, že kvôli mne urobíš hocičo. Ale na vyšší stupienok sa potrebuješ dostať z tvojho vnútra, nie kvôli tomu, aby si urobila radosť mne… A Ihderael má za úlohu pomôcť ti, podporiť ťa. Keď ste začali, bol rozradostený, ako to ide hladko. A potom si sa zastavila a vyčerpala si svoju energiu.

Prečo?

Priveľa vecí súčasne… Bojuješ na mnohých frontoch. Si tak rýchlejšia, ale viac trieštiš svoje sily. A tak síce postupuješ paralelne, ale pomalšie.

No, mne sa už zdá dokonca, že síce pomaly, ale vôbec nie paralelne…

Nefrfli. Keby to bolo zlé, nevládzeš prísť za mnou. Si u mňa každú noc. A len čo zaspíš, snívaš ešte Remiela. Tak čo chceš? Pomaly, ale veľa vecí súčasne.

Mám pocit, akoby som stagnovala.

Stagnuješ. Už sa niet kam dostať.

To tvrdíš, že som vzostúpená?

A nie si?

Nooo… ja neviem… takto sa cíti vzostúpenie?

Vzostúpenie je, keď preberieš definitívnu a dokonalú zodpovednosť za svoj vlastný život a súčasne za jeho dopady do života iných ľudí. Čo si ty myslela, keď si hovorila o vzostúpení?

Noooo… čo ja viem, že sa zmením na priesvitný obláčik energie a budem vedieť chodiť cez múr. Takže null sranda.

Ako vieš? Už máš zodpovednosť. Teraz začni s tou zodpovednosťou niečo robiť.

Robiť? Ako čo?

Chceš mať mimoriadne schopnosti? Tak nečakaj, až sa dostavia, ale začni trénovať.

Ale ako?

Tým, že spravíš prvý krok, a potom ďalší a ďalší… a nenecháš sa odradiť, keď to nepôjde… Celý život si žila v tom, že niektoré veci buď neexistujú alebo nie sú možné. Tri roky trvalo, než si uverila, že prídem. Čo myslíš, ako dlho potrvá, než uveríš, že prejdeš cez stenu?

Sto rokov! Alebo jednu skúsenosť.

A od čoho je slovo skúsenosť? Od skúšať… Takže prestaň sa báť, že sa niečo zas ukáže ako nepravdivé. Nezabudni – pravda je to, čo dokážeš pravdou urobiť. A neurobíš nič, ak nezačneš robiť, pretože urobiť je dokonavý tvar od robiť.

A my máme gramatický deň.

Vždy lepšie než dramatický… Nebuď taká vyplašená! Jednoducho začni a budeš prekvapená, čo všetko sa dá, keď na seba nebudeš klásť privysoké očakávania.

Vidíš… Vieš, že sa mi nechce? Fakt! Ja už asi nechcem nič vedieť, nič robiť a to chodenie cez stenu by sa mi šiklo, keď stratím kľúč, ale zas až také úžasné to nie je… Gabriel, ja už fakt nechcem nič robiť. Ja chcem byť s vami. A ty ma nechceš vziať k vám. Prečo?

Vravel som ti, že máš svoje poslanie. Nezlosti sa. Je lepšie mať poslanie a žiadne očakávania, ako mať spústu očakávaní a žiadnu orientáciu, žiadny zmysel života.

Môj zmysel života je zomrieť a ísť k vám. A to nie som depresívna, to si píš!

Depresívna možno nie, ale niečo sa za tým skrýva. Kým žiješ, nemala by si chcieť zomrieť. Takže poďme na to. Čo môže byť za tým?

Čo ja viem? Únava?

Si unavená. Cítim to. A ešte musíš vydržať, veci sa ešte nevyriešia.

Je to len tá únava?

Mňa sa pýtaš?

A koho?! To mám teraz utekať za Gaiou a zisťovať, ako sa cítim?!

Niečo si nechceš priznať.

Ale čo?

Sonduj…

Gabriel, ja fakt neviem.

Prečo používaš stále slovo „fakt"?

Počkaj… to je podryp alebo vážna otázka?

Vážna otázka.

Naznačuješ, že to má niečo s mojím materializmom?

Spomínaš na obrázok veveričky s každou nohou na inej latke plota? V tom je hlavný problém. Kráčaš medzi dvoma svetmi. V jednom ťa drží telo, v druhom ťa drží duša. A nemôžeš sa rozhodnúť pre jeden z nich, pretože telo ťa vždy bude držať v tom jednom a duša v tom druhom. Prepínaš sa medzi nimi, ale už ťa to nebaví, To je tá tvoja únava. Nemôžeš z toho von. A ešte chvíľu nebudeš môcť. Svojej duše sa už nevzdáš a svoje telo ešte odložiť nemôžeš.

Prečo nie?

Lebo ho ešte potrebuješ. Aby si mohla konať v svete hmoty, musíš byť sama hmota.

A vy? Vy v svete hmoty konať nemôžete?

Nemôžeme konať. Môžeme zapríčiňovať.

A keď zapríčiníte, tak konáme my?

Presne.

Eloi.

Eloi, Eprakone.

Už som sa akceptovala, čo?

To to trvalo…

Dobre, ale nemáš pocit, že je to teraz už napevno?

No dobre, ale nemáš pocit, že presne o tom to je? Celý ten tvoj pomalý postup? Že robíme veci teraz nie už hlavou, ale srdcom? Presvedčením? Vierou?

Pri slove „viera" dostávam koprivku.

Prečo? Slovo „viera" nemá obsah. Každý si ho naplní svojím vlastným obsahom. Prečo by ťa malo rozčuľovať slovo?

No, slovo ma ani nerozčuľuje. Rozčuľuje ma, ako sa ľudia upínajú na vieru a už nevidia nič iné.

Ty sa neupínaš na vieru?

Najradšej by som ti povedala „ja viem", ale už tuším, že sa ma spýtaš, ako viem…

Nespýtam. Nebolo treba.

Upínam sa na vieru?

Iste… Potrebuješ niečomu veriť. Otázka len je, čo urobíš, keď si zvolíš, čomu uveríš – čomu pripíšeš vyššiu vierohodnosť. Niekto prestáva vnímať všetko ostatné. Iný skúma všetko ostatné a zúfalo sa bojí, že by mohol nájsť nesúlad. No a niekto skúma a vie, že keď sa nesúlad nájde, tak len preto, že ešte stále niečo nepochopil…

Ma udržiavaš v dobrom rozmare, čo? V tej prvej skupine som asi nikdy nebola.

Bola. Ako materialista si bola presne tam. Nemala si najmenšiu ochotu skúmať, či na tých „bláboloch" nie je aj niečo pravdy… Proste si to poprela a pre teba to neexistovalo. A teraz sa čuduješ, že ti všetko tak strašne dlho trvá. Musíš celkom prekopať svoje doterajšie myslenie.

Ale veď to robím!

Po častiach. Inak to nejde. Ale vždy sa niekde vyskytne nejaký zvyšok minulého prístupu a ten ti dočasne znepríjemní život.

To tak bude naveky?

Máš pocit, že je to naveky? Kedysi si vybuchovala pri každej nezrovnalosti. Dnes hľadáš nové zorné uhly.

Takže predsa nejaký pokrok… Hepi.

Poriadne hepi. Za seba i za nás. Ešte že si taká svojhlavá a dokážeš sa dokopať skutočne k hocičomu. Nikdy som nemyslel, že sa dokáže niekto dokopať k viere. Najmä keď mu je hocijaká forma viery taká protivná ako tebe. A zvládla si to.

No… asi hej… ako som to urobila?

Mňa sa nepýtaj… Nevieme… U teba sme často narazili na správanie, s ktorým sme sa ešte nestretli. Na jednej strane Neandertálec, ale súčasne Einstein. Neandertálsky Einstein. Extrémne primitívna bytosť s extrémne vycizelovaným myslením.

To neznie veľmi ospevne, Veliký… To sa mi nepáči.

Tak prečo sa sústreďuješ na „primitívna bytosť" a nie na „"vycizelované myslenie"?

Asi preto, že za to, aká bytosť som, zodpovedám ja sama, kým to myslenie sa „tak nejak" prihodilo…

Ale to je nezmysel! Nezodpovedáš ani za jedno, ani za druhé. Si svetielko. Duša. Vložená do istých podmienok. Učiaca sa. Nezodpovedáš za to, že sa tvoja myseľ prebudila už v čase, kedy si ešte nebola dostatočne rozvinutá… Predstav si, že by bol býval taký rozpor medzi bytosťou a jej srdcom. Čo by srdce urobilo? Bolo by sa trápilo v tom primitívnom svete a bolo by samé seba zlikvidovalo tým trápením! Takto je to lepšie. Myseľ ti pomohla dostať do súladu bytosť, srdce i vôľu. Ešte niekedy to zaškrípe, ale to už je len „niekedy", nie „stále".

Čo je na mne ešte primitívne?

Tvoja oddelenosť. Tá hranica sa rozpúšťa veľmi pomaly. Zasa to vôľou urýchľuješ, ale nepatríš k tým najtrpezlivejším a tak si uvedomuješ, že je to ešte stále pomaly…

No a viem to nejako zrýchliť?

Nie za cenu nepoškodenia intelektu. Vieš to zrýchliť tak, že sa zblázniš. Chceš sa zblázniť?

Nie.

Tak nič neurýchľuj. Máme všetok čas sveta. Nie si obmedzená ničím – ani narodením, ani smrťou, ba dokonca ani svojou vlastnou vôľou. Vykročila si na cestu, z ktorej niet návratu. Aj keď sa vzpriečiš a prestaneš chcieť, už nespadneš do starého stavu. Už ťa to bude nútiť pokračovať.

Prečo?

Zahliadla si dokonalosť.

A nemala krídla.

Dokonalosť nepotrebuje krídla. Krídla nie sú atribút dokonalosti, dievča. Krídla sú len príznak. Ale dokonalosť sama je vo všetkom. S krídlami alebo bez nich. My sme dokonalí a vy ste dokonalí – každý sme dokonalý na inej úrovni.

A ty? Ty vnímaš dokonalosť?

Vnímame Otca.

A ja? Tiež ho budem niekedy vnímať bez ohľadu na jeho atribúty?

Niekedy ho tak vnímaš. Ešte si to neuvedomuješ, ale tú schopnosť už máš.

Veliký, na osi od 1 do 10, kde 10 je úplné neskreslenie, kde sa teraz pohybujeme? Neviem; nepočujem ťa. Skúšala som to toningom, ale nepodarilo sa. Teraz so dostala vnem 70%… Je to tak?

Nie. Je to správne všetko. Nezabudni – rôzne uhly pohľadu. Ale nič nie je skreslené. Zapísala si časť. Tú časť, ku ktorej máš momentálne prístup. Až sa zmení tvoja schopnosť vnímania, budeš vidieť niektoré veci inak. Rozumieš mi?

Myslím, že rozumiem.